Legislatíva

V oblasti prípravy legislatívy podporujúcej procesy informatizácie spoločnosti neboli v minulosti vykonané všetky potrebné zmeny systematicky. Prebiehala síce príprava legislatívy, ktorá tieto procesy čiastočne upravuje, ale tieto legislatívne iniciatívy neboli centrálne koordinované a vyplývali skôr z riešenia konkrétnych požiadaviek jednotlivých rezortov.

Do oblasti zásadnejších legislatívnych zmien je možné zaradiť nasledujúce zákony:

  • Zákon č. 215/2002 Z.z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o elektronickom podpise“),
  • Zákon č. 22/2004 Z.z. o elektronickom obchode a o zmene a doplnení zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 284/2002 Z. z. (ďalej len „Zákon o elektronickom obchode“),
  • Zákon č. 275/2006 Z.z.o informačných systémoch verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o informačných systémoch verejnej správy“).

Zákon o elektronickom podpise vytvoril priestor pre plnoprávne použitie elektronického podpisu v elektronizovaných procesoch v spoločnosti (t.j. nielen vo verejnej správe). Tento zákon umožnil vytvorenie organizačných a technických podmienok pre použitie elektronického podpisu v praxi. V prvom znení mal svoje problémy (napr. nemožnosť vytvárania mandátnych podpisov alebo že kvalifikovaný certifikát sa nedal jednoznačne priradiť k držiteľovi automatickým procesom), jeho novelizácia v zákone 214/2008 z 15.5.2008 však odstraňuje niektoré z pôvodných problémov (napr. zavedením povinnosti uvádzania rodného čísla v kvalifikovanom certifikáte - aj keď z bezpečnostného hľadiska to nie je práve najvhodnejší spôsob). Jeho praktické rozšírenie však je aj nadalej limitované ďalšou legislatívou, ktorá pre elektronizáciu procesov nevytvára dostatočný priestor.

Zákon o elektronickom obchode vytvoril základné podmienky pre rozvoj elektronického obchodu. Neriešil však špecifické problémy, preto jeho vplyv na praktický rozvoj elektronického obchodu nebol nijako zásadný.

Zákon o informačných systémoch verejnej správy mal vytvoriť podmienky pre elektronizáciu verejnej správy a jej služieb. Tento zákon však v podstate iba zadefinoval základné pojmy, zaviedol systém štandardizácie a vytvoril systém riadenia procesu rozvoja informačných systémov verejnej správy. Aj tento však bol narušený presunom kompetencií z MDPT SR na MF SR, ktorým sa vytvorilo duplicitné riadenie informatizácie zo strany MF SR a Splnomocnenca vlády pre informatizáciu (v pôvodnom zákone tieto kompetencie, rovnako ako splnomocnenec boli na MDPT SR).

Tento zákon síce zadefinoval pojem Ústredného portálu verejnej správy, ale legislatívne neukotvil jeho postavenie ako informačného systému verejnej správy v správnych procesoch. Rovnako nevytvoril reálne podmienky na využívanie výstupov (odpisov a výpisov) z informačných systémov, nakoľko použitie výstupov z registrov je kodifikované v špecifickej legislatíve a Zákon o ISVS zavádza pojmovú duplicitu (napr. odpis a výpis z registra trestov je odlišný pojem ako odpis a výpis z informačného systému definovaného týmto zákonom).

Paralelne s týmito aktivitami prebiehala novelizácia špecifickej legislatívy, ktorá zavádzala podmienky elektronickú realizáciu vybraných úkonov. Ako príklad v tejto oblasti je možné spomenúť nasledujúce legislatívne normy:

  • Zákon č. 530/2003 Z.z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o obchodnom registri“),
  • Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „Zákon o sprave daní a poplatkov“),
  • Zákon č. 199/2004 Z.z. Colný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Colný zákon“).

Je potrebné konštatovať, že tieto zákony upravujúce možnosť elektronickej komunikácie a implementácie elektronických služieb neboli tvorené koordinovane a pre prax zavádzajú vlastné, v mnohom aj podstatne odlišné, spôsoby riešenia konkrétnych problémov.

V súčasnosti existuje mnoho oblastí, kde existujúca legislatíva v podstate vylučuje možnosť elektronickej komunikácie a elektronickej realizácie služieb verejnej správy. Ako príklady je možné spomenúť Zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) – formálne atribúty vykonávania rozhodnutí.

Z hľadiska legislatívnych bariér brániacich širšiemu rozvoju elektronickej komunikácie a elektronických služieb je možné identifikovať nasledujúce faktory:

  • existujúce úpravy náležitostí rozhodnutí, ktoré je nemožné realizovať v elektronickej forme
  • problém preukázateľného elektronického doručovania
  • neexistencia elektronického ekvivalentu úradne overeného podpisu (rieši až v súčasnosti pripravovaná novela Zákona o elektronickom podpise)
  • absencia kodifikácie postavenia Ústredného portálu verejnej správy v správnych procesoch
  • riešenie možnosti obojsmerného právne záväzného prevodu formy dokumentu („papierová“ vs. elektronická)
  • absencia jednoznačného identifikátora osoby použiteľného pri elektronickej komunikácii
  • riešenie úhrad správnych poplatkov (mnohokrát končí na kolkoch)
  • automatické získavanie informácií a podkladov pre správne procesy.

(zdroj: Rámec pre budovanie eGovernmentu, úrad splnomocnenca vlády SR pre informačnú spoločnosť; redakčne upravené)